Čo musíte vidieť

Eiffelova veža - symbol Francúzska

Eiffelovu vežu postavili podľa plánov geniálneho staviteľa, inžiniera a matematika Gustava Alexandra Eiffela v roku 1889 pri príležitosti dvoch udalostí: storočnice Francúzskej revolúcie a Svetovej výstavy.
Pôvodne mala vtedy 300 metrov vysoká veža stáť 10 až 15 rokov. Hlavní inžinieri spoločnosti Eiffel dostali nápad pyramídovej stavby z ocele už v lete 1884 a okamžite si ju dali patentovať.
Spoločnosť potom vyhrala konkurz na stavbu monumentu k oslavám revolúcie a svetovej expozície. Následne potrebovalo 300 robotníkov 5 mesiacov na vybudovanie betónových základov a iba rekordných 21 mesiacov na zostavenie celej konštrukcie, ktorá pozostávala z 18-tisíc samostatných dielcov. Presné výpočty Eiffelovho tímu dosiahli dovtedy nevídanú presnosť a celá štruktúra mohla bez problémov odolávať silnému vetru.
Od uvedenia do prevádzky sa stala symbolom napredujúcich technológií. Eiffelova veža sa stala prvým umeleckým dielom priemyselnej revolúcie, ktoré nemalo na rozdiel od mostov a tunelov, žiadnu špecifickú užitočnosť. Bola predzvesťou európskych stavieb, ktorých jediným cieľom bolo dokazovať si schopnosť a kreativitu moderných výpočtov. Svojím spôsobom ohlásila obdobie neužitočného, no príjemného, ktoré sa stalo základom všetkých moderných západných spoločností. 
Spôsoby osvetlenia Eiffelovky - najskôr plynom a neskôr elektrinou - oznamovali Parížanom a návštevníkom závratné objavy v technológiách a priemysle, ktoré poznala Európa na začiatku minulého storočia. Chladná a neúprosná estetika tohto monumentu priemyselného obdobia sa v radoch mnohých francúzskych intelektuálov stretla s odporom. Vo februári 1887 vyšla v novinách Le Temps petícia umelcov proti stavbe. Autori pamfletu nazvali Eiffelovu vežu zdochlinou bez života a podobne. Podpísané osobnosti sa ohradili voči neúcte k francúzskej estetickej histórii, ktorú ohrozuje taká príšerná a zbytočná stavba. Pod textom bol podpísaný básnik Leconte de l'Isle Adam, spisovatelia Maupassant, Alexander Dumas mladší, Leon Bloy a Paul Verlaine.
Gustaf Eiffel v rozhovore na obranu projektu proti útokom umelcov predvídavo povedal, že veža bude mať vlastnú krásu, ktorá spočíva v harmónii sily a schopnosti vzdorovať vetrom. Debata okolo priemyselnej estetiky bola jednou z prvých v Európe, ktorá predpovedala rozpor medzi klasickým vnímaním tvarov a vizionárskym prístupom k novým stavebným materiálom. Sen intelektuálov o zlatom veku klasickej architektúry bol klasickou reakciou elitných umelcov, ktorí už v tom čase opovrhovali inžiniermi a ich tvorbou, oslobodenou z područia funkcionality. Eiffel dokázal, že veľké stavby sa mohli stať aj veľkými umeleckými monumentmi. 
Protesty však boli zbytočné. Po otvorení výstavy navštívilo vežu viac ako 2 milióny turistov a z Eiffelovej konštrukcie sa stala najmladšia atrakcia Paríža. Od 31. marca 1889, keď na jej vrchole umiestnili zástavu, až do dnešného dňa ju navštívilo viac ako 200 miliónov turistov z celého sveta.
Nie všetci sa odhodlali vystúpiť na vrchol po schodoch, ktorých je 1665. Dnešná výška veže je spolu s anténami televíznych a rozhlasových staníc 324 metrov. Najnovšou atrakciou je čarovne blikajúce osvetlenie, ktoré pozná celý svet od osláv nového tisícročia. Dvadsaťpäť alpinistov rozmiestňovalo v roku 1999 20-tisíc lámp v podobe girland dlhých 40 kilometrov. Práca im trvala 5 mesiacov a osvetlenie má vydržať ďalších 10 rokov. Naposledy si mohli návštevníci vychutnať novu svetelnú choreografiu v januári pri príležitosti osláv čínskeho Nového roka.

Louvre

Louvre je jedným z najslávnejších múzeí na svete a zároveň je aj najväčším. Nachádza sa na západnom okraji centra Paríža a k dominantám mesta patrí už od 12. storočia.
Najprv to bola pevnosť postavená pre Filipa Augusta v roku 1190. Tá bola neskôr premenená na obydlie Francoa I (pôvodná budova bola zbúraná a na jej mieste bola postavená nová), a neskôr palác Ľudovíta XIV. Múzeum sídli v budove od 8. novembra 1793.
Jeden z najväčších palácov na svete vyzdvihuje tradičnú francúzsku architektúru od obdobia renesancie.
Súčasný vchod do múzea – sklenená pyramída postavená v strede historického nádvoria, bol otvorený v roku 1989. Jej stavbu objednal francúzsky prezident Francois Mitterrand a navrhol ju Ioeh Ming Pei. Jej výška je 20,6 metra a každá z trojuholníkových základní je dlhá 35 metrov. Okolo veľkej, centrálne pyramídy, ktorá je obklopená fontánou, stoja ešte tri malé. Napriek tomu, že pyramídy sú ako umelecké dielo samy o sebe úžasné, v centre historického nádvoria múzea pôsobia kontroverzne. 

Keď bolo múzeum po prvýkrát otvorené, nachádzala sa tu bývalá kráľovská zbierka malieb a sôch. Tá sa za pomoci darov, predaja a nových archeologických nálezov rozširovala o nová a nové oddelenia. Dnes je múzeum rozdelené na orientálne pamiatky (staroveká Mezopotámia), egyptské pamiatky, grécke a rímske pamiatky, ďalej obsahuje sochy od stredoveku až po moderné obdobie, nábytok a umelecké predmety a tiež maľby všetkých európskych škôl. Jedna časť múzea je venovaná islamskému umeniu.
K najznámejším dielam, ktoré sa v Louvri nachádzajú patria maľby: Pieta Avignonu, Veroneseho Svadba v Káne a samozrejme Da Vinciho Mona Líza. K iným významným dielam patria napríklad dve mramorové sochy otrokov od Michelangela, Poklad hrabstva sv. Denisa a francúzske korunovačné diamanty. K slávnym starovekým prácam patrí soška sumerského vládcu Gudeaho, náhrobný kameň s Hammurabiho kódom, egyptská kamenná maľovaná socha pisára sediaceho so skríženými nohami no a samozrejme Milánska Venuša a Víťazstvo Samothrace.
Vďaka románu Dana Browna sa Louvre stal najnavštevovanejšou pamiatkou v Paríži počas roku 2005 s viac ako siedmymi miliónmi návštevníkov.

Notre Dame

Gotická katedrála Notre Dame de Paris je jednou z najznámejších dominánt Paríža. Priamo v srdci mesta, na ostrove ±le de la Cité na rieke Seina, priťahuje turistov zo všetkých kútov sveta. V katedrále korunovali Napoleona Bonaparteho za cisára, v 15. storočí tam začali rehabilitáciu Johanky z Arku. Dnes je Notre Dame sídlom parížskeho arcibiskupa.
Katedrála pochádza z 12. storočia a je venovaná Panne Márii. Postavili ju na mieste prvého kresťanského kostola v Paríži, Baziliky svätého Étienna, ktorý stál na troskách rímskeho pohanského chrámu.
Notre Dame dal postaviť parížsky biskup Maurice de Sully. Krátko potom, ako nastúpil do úradu, dal zbúrať pôvodnú parížsku katedrálu ako nedôstojnú. Podľa legendy mal sen o novej majestátnej katedrále, ktorú potom nakreslil do hliny pred pôvodným kostolom. Pre stavbu katedrály dal zbúrať niekoľko domov a postaviť novú cestu.
Biskup venoval stavbe zvyšok života a takmer celý svoj majetok. Stavba katedrály sa začala v roku 1163 počas vlády Ľudovíta VII. a trvala takmer dvesto rokov. 
Katedrála si vytrpela svoje počas kráľovskej, aj revolučnej vlády. Ľudovít XIV., márnotratný Kráľ Slnko, a Ľudovít XV. uskutočnili koncom 17. storočia viacero modernistických prestavieb, pri ktorých sa zničili hrobky a nahradili vzácne vitráže gotických okien. Ušetrené bolo iba severné a južné rozetové okno.
Počas Veľkej francúzskej revolúcie o storočie neskôr bola katedrála vystavená vandalizmu a krádežiam. Revolucionári ju premenovali na Chrám rozumu, sochy Panny Márie nahradila na viacerých miestach socha Dámy slobody. Katedrálu využívali aj ako sklad jedla.
V polovici 19. storočia sa začalo s rekonštrukciou. Podnet na ňu dal vtedy len 28-ročný francúzsky spisovateľ Victor Hugo, ktorý dej svojho slávneho románu Chrám matky Božej v Paríži umiestnil práve do katedrály Notre Dame de Paris.
Vďaka úspechu Hugovho románu sa o osud katedrály začala zaujímať verejnosť a na jej záchranu sa usporiadala verejná zbierka. Hlavným architektom rekonštrukcie bol Eugene Viollete-le-Duc. Opravy trvali dvadsaťtri rokov, v roku 1871 však bola katedrála opäť v ohrození, keďže povstalci Parížskej komúny ju takmer podpálili.
Od roku 1991 prebieha ďalšia rekonštrukcia. 
Najznámejší pohľad na katedrálu je na západnú fasádu, kde sa nachádza vchod a dve takmer 70-metrové veže.
V severnej veži sú štyri malé zvony, v južnej veži je veľký zvon Emmanuel, ktorý váži 13 ton. Do veže so zvonom vedie 422 schodov, ktoré sa postupne zužujú. Zvon inštalovali v roku 1656 a v tom čase niesol meno Márie Terézie.
Historicky veľmi cenné je južné a severné gotické rozetové okno z 13. storočia vnútri katedrály. Sú to jedny z mála gotických okien v Európe, ktoré si zachovali pôvodnú vitráž.
Organ patrí medzi najznámejšie na svete a nachádza sa tu od roku 1868. Mal dvoch predchodcov, z ktorých jeden vydržal vyše tristo rokov. Najznámejším organistom katedrály bol Louis Vierne, ktorého vybrali spomedzi päťsto najtalentovanejších svetových organistov na začiatku 20. storočia.
Katedrála sa hrdí aj pokladom v podobe Kristových relikvií, medzi nimi aj tŕňovou korunou. Ich autenticita však nie je potvrdená. Pred vstupom do katedrály je bod nula, od ktorého sa merajú vzdialenosti na diaľniciach. Podľa povery turisti, ktorí sa na tento bod postavia, sa do Paríža určite vrátia.

Víťazný oblúk 

Táto veľkolepá stavba francúzskej architektúry bola postavená v roku 1806 samotným Napoleonom Bonaparte na znak jeho veľkých víťazstiev z rokov 1789-1912, keď vládol vo Francúzsku a tam sa sám vyhlásil za cisára. Vojny, ktoré viedol na rozsiahlom území sa skončili bitkou pri Waterloo. Keď v roku 1940 Adolf Hitler napadol Francúzsko a nemecký Wehrmacht vpochodoval víťazne do Paríža, neobišiel ani slávny Víťazný oblúk, ktorý Hitlera doslova fascinoval. Z tohoto miesta sa ako slnečné lúče rozbiehajú najznámejšie ulice Paríža ako napríklad ulica Champs-Elysées, ale aj mnohé iné.
Po spojeneckej invázii v Normandii roku 1944 Nemci začali opúšťať pred spojeneckým postupom svoje hlavné bašty a nevyhlo sa tomu ani hlavné mesto Paríž. Spojenci na čele samozrejme s francúzskymi vojakmi a slávnou osobnosťou francúzskej armády, ako aj odboja a neskorším prezidentom generálom Charlesom de Gaullem. Túto zaujímavú monumentálnu stavbu môžete nájsť na najvýznamnejšom parížskom námestí Place Charles de Gaulle (donedávna Étoile alebo Hviezdicové námestie). Na strane Arc de Triomphe de l‘Étoile smerom k Avenue des Champs-Élysées (Elyzejské polia) až k Námestiu svornosti (Place de la Concorde) je 3 km dlhé slávnostné, dekoračné i reklamné osvetlenie exkluzívnych obchodov, autosalónov, hotelov, bánk, cestovných kancelárií, promenád,zelených i vodných plôch.

Tento oblúk je postavený na oslavu víťazného ťaženia francúzskej revolučnej armády a prvého cisárstva. Komplex je 50 m vysoký a 45 m široký. Na jeho vonkajšej strane sú obrovské sochy a reliéfy, ktoré zobrazujú ťaženie, víťazstvo a slávny návrat. Z vyhliadkovej plošiny sa ponúka neobyčajná panoráma. Roku 1920 bol pri základoch Víťazného oblúka položený náhrobný kameň neznámeho vojaka. Každý večer o 18:30 prechádza námestím malá delegácia príslušníkov združenia vojnových veteránov, ktorí sem prichádzajú uctiť si pamiatku k hrobu neznámeho vojaka. Dodnes je "druhou" dominantou Paríža a myslím, že aj oprávnene. Denne okolo neho prejdú milióny turistov a obyvateľov Paríža, ktorí sú určite hrdí na to, že táto historická pamiatka, ktorá tvorí dôležitý medzník v ich histórii sa nachádza práve v ich hlavnom meste.

Sacre Coeur 

Po porážke Francúzska Prusmi v roku 1870 mala bazilika „vyliečiť“ francúzske utrpenie a rehabilitovať morálne upadajúcich Parížanov. Stavba inšpirovaná byzantskou architektúrou bola zahájená v roku 1876 a v roku 1891 ju vysvätili. Stavba bola kompletne dokončená v roku 1914 a status baziliky získala v roku 1919, krátko po Prvej svetovej vojne.
Bazilika svätého srdca (La Basilique du Sacré-Coeur) stojaca na najvyššom bode Paríža upúta už z diaľky svojou mohutnosťou. Biela fasáda baziliky je vyzdobená sochami Jany z Arcu a Ľudovíta IX. Svätého. Ústredná socha Krista je umiestnená ponad svätcov. Svoju snehobielu farbu si bazilika zachovala vďaka kameňu Château-Landon (travertín), z ktorého je postavená. Vždy keď prší, tento kameň reaguje na vodu vylučovaním kalcitu, ktorý v tomto prípade pôsobí ako bielidlo.
Na vrchol dómu vedú špirálovité schody a zvon (La Savoyarde), ktorý sa tu nachádza je jedným z najťažších na svete (18.5 tony). Interiér kostola v rímsko-byzantskom štýle je relatívne tmavý a pôsobí trocha pochmúrne; slnečné svetlo je tlmené obrovskými vitrážami. Pôdorys predstavuje kríž, nad ktorého stredom, vo výške 83m, sa nachádza kupola. V krypte sa nachádza viac ako 70 náhrobkov vladárov a svätcov. „Odpočíva“ tu aj relikvia, ktorú mnohí pokladajú za Kristovo srdce (Sacré-Coeur).
Kostol vás nadchne svojou atmosférou i keď nepatríte práve k veriacim. Vo vnútri je zakázané fotografovať a pokým sa nachádzate v týchto priestoroch, nemali by ste robiť hluk. Za dobrovoľný príspevok si môžete vybrať sviečku a zapáliť, a pri východe si môžete zakúpiť suvenír v podobe mince s vyrazenou bazilikou.
Bazilika je relatívne kontroverznou stavbou. Jeden z Parížanov ju dokonca nazval „cukrárovým šialeným snom“ a Zola prehlasoval: „bazilika je smiešna“. Napriek tomu patrí medzi obľúbené parížske monumenty a oplatí sa ju navštíviť. Dóm je druhým najvyšším bodom v Paríži hneď po Eiffelovej veži a výhľad z tohto miesta je minimálne očarujúci. Počas jasného dňa je možné dovidieť až do vzdialenosti 40km. Aby ste sa k bazilike dostali, musíte sa prejsť Montmartrom a vyšliapať si 234 schodov. Výhľad a bazilika však za to určite stoja. Ak sa vám predstava šliapania príliš nepozdáva, k dispozícii je aj „lanovka“, ktorá vás odvezie rovno pred baziliku.